História

Pod južnými svahmi Zemplínskych vrchov sa na Východoslovenskej nížine v nadmorskej výške 100 m (stred obce), 94-267 m (chotár) nachádza poľnohospodársko-vinohradnícka obec Viničky. Jej chotár charakterizuje úrodná pôda popretkávaná mŕtvymi ramenami Bodrogu a tokajské vinohrady, ktoré sa rozprestierajú na tufových pôdach južných svahov Zemplínskych vrchov.

Z doterajších archeologických výskumov vyplýva, že územie obce bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej - neolite (5-3 tis. pred n. l.).

Z tohto obdobia je známe sídlisko bukovohorskej kultúry. Kontinuitu osídlenia tohto územia potvrdzujú v dobe bronzovej nálezy otomanskej kultúry (1650 pred n.l.), ale aj nález pokladu bronzových a zlatých predmetov zo staršej doby železnej. Osídlenie územia obce je doložené nálezmi aj z mladšej doby železnej.

V Zemplén vármegye od Dr. Samu Borovszkého sa uvádza že v roku 1029 kráľ Štefan I. povýšil svojho dvorana Bekeho do šľachtického stavu a daroval mu časť pozemkov dvoranov z obce. Obec sa spomína aj v roku 1273 ako Zeuleus. Písomný prameň z roku 1399 udáva, že v chotári obce existovali brod cez rieku Bodrog.

Názov obce sa vyvíjal z pôvodného Zeuleus (1273) na Zewlews (1399), Zewlewske (1468) až po pomaďarčený názov Soloska (1773). Po vzniku medzivojnovej ČSR bola obec v roku 1920 pomenovaná ako Seleška a v roku 1948 dostala súčasný názov Viničky.

V 15.-16. storočí sa v obci vystriedalo niekoľko zemepánov. Z donácie kráľa Žigmunda vyplýva, že v roku 1403 daroval Františkovi Pányimu a jeho synovi celý majetok obce. V roku 1474 sa stáva majiteľom nehnuteľného majetku obce Štefan Rátkai. V 20. tich rokoch 16. storočia sa stáva majiteľom niektorých častí „Zoloske" Mikuláš Tárczai. Koncom 16. stor. vstupujú do dejín obce Báthoryovci. Roku 1598 dostáva prvý z nich Štefan Báthory do svojho majetku celý obecný majetok. Báthoryovcom však nepatrila v ďalšom období celá obec, pretože už v roku 1600 je uvedený ako majiteľ Peter Domik a roku 1629 už vstupuje do majetkovej držby vplyvný rok barónov Sennyeyovcov. V uvedenom roku sa stáva majiteľom obce Alexander Sennyey. V polovici 17. stor. sa majetky obci dostávajú Michalovi Szentiványimu.

Začiatkom 17. storočia prechádza majetková držba na vplyvnú rodinu Almássyovcov, ktorej už v tomto čase patrili na území Zemplína rozsiahle majetky, vrátane Novosadu, Hrane a hraňského kaštieľa. Majetková držba tejto rodiny trvala v priebehu 17. i 18. stor. a v 19. stor. prešla na vplyvnú rodinu Andrássyovcov. Rodina grófa Júliusa Andrássyho mala popri viniciach v obci veľké pivnice, vínne domčeky a kaplnku.

Štatistické údaje zo súpisov poskytujú informácie o vývoji obce. Prvý z nich z roku 1557 udáva, že Viničky mali 5 a pol porty. Pod vplyvom protihabsburských stavovských povstaní sa v priebehu 17. stor. obec vyľudňovala. Súpis z roku 1715 udáva stav po skončení protihabsburských vojen, z ktorého vyplýva, že Viničky mali 9 opustených a 15 obývaných domácností. Rovnako ako v iných zemplínskych obciach aj tu pri doosídľovaní Viničiek zohrala významnú úlohu ruténska kolonizácia v priebehu 18. stor. Dôkazom toho je súpis z roku 1787 podľa ktorého mali Viničky 54 domov a 270 obyvateľov. Prevažná časť prisťahovalcov bola zo severovýchodu horného Uhorska - východného Slovenska.

Dôkazom toho, že počet obyvateľstva aj po prvej tretine 19. stor. vzrastal, je súpis z roku 1828 z ktorého vyplýva, že obec tvorilo 52 domov a 396 obyvateľov. V druhej polovici 19. stor. sa pod vplyvom hromadného vysťahovalectva počet obyvateľov znížil z 397 (1869) na 322 (1880). V prvej polovici 20. stor. bol zaznamenávaný iba prirodzený prírastok obyvateľstva (1910 - 395 obyvateľov, 1921 - 394 obyvateľov, 1930 - 434 obyvateľov, a 1940 - 532 obyvateľov).

V historickom vývoji postihli Viničky 2 tragické udalosti - morová epidémia v roku 1663 a veľká povodeň roku 1888.